štvrtok 5. novembra 2015

Žeby sme sa konečne dočkali pokroku?

Takmer po roku sa ozýva nezvestný človek žijúci vo svojej vlastnej Narnii!

Nemôžem však povedal, že by som si robila nejako veľké výčitky preto, že som nemala čas blogovať. Niečo v tomto štýle by som so všetkým sebavedomím mile rada napísala, no sama veľmi dobre viem, že by to pravdepodobne nebola ani len z časti pravda. Možno mi nebudete nikto veriť, ale naozaj za posledné obdobie nebolo pomaly jedného dňa, kedy by som nepremýšľala o tom, čo by som so svojim blogovaním mala spraviť a ako sa znova vrátiť do tohto sveta. Verte mi, mne je medzi blogermi naozaj dobre, lenže za posledný rok a pol (možno to bolo aj viac) som akosi stratila svoj pôvodný štýl a vkus pre písanie. Pred rokom aj niečo sme mali psíka, ktorého nám, žiaľ, nakoniec vzali a potom to so mnou šlo v skutku už len dole vodou. Nemala som na nič chuť a štvrtý (maturitný) ročník som začala najhoršie ako sa len dalo a všetko nasvedčovalo tomu, že nie som celkom v poriadku. Na moje nešťastie alebo možno aj šťastie si to nikto nevšímal a už vôbec nie moji rodičia, ktorým o svojich známkach už nejaký ten rok nehovorím poriadne. Oni nakoniec videli len výsledok na vysvedčení, ktorý sa mi nakoniec podarilo za obrovského premáhania vytiahnuť na veľmi dobré známky.

Dnes sa mi zdá akoby som sa nepohla z miesta. Už som na vysokej škole, áno, podarilo sa mi tam nakoniec dostať. Neustále mám však pocit, že sa mi toho na hlavu sype čoraz viac a že to jednoducho nezvládam a mala by som to zabaliť a ísť jednoducho radšej pracovať. Mne je predsa v robote tak dobre, aspoň v tej, kam chodievam po škole trocha si privyrobiť zopár peniažkov na svoje potreby. Lenže na jednu stranu uvažujem o tomto smere a na druhú zase viem, že potom rozhodne nebudem môcť zostať na brigáde. Budem normálnym zamestnancom, ktorý bude mať svoje povinnosti (ale aj práva), ktoré si budem musieť plniť. A nie som si celkom istá, či toto tak celkom chcem. Lenže ja si nie som istá ani tým, či sa chcem trápiť s matematikou, ktorá je asi ako: Pane bože, prídem si do obchodu po deka šunky a poviem predavačke: „Takže ja si prosím deka šunky na druhú deriváciu.“ Pochopte ma, načo mi toto niekedy v živote bude? Počula som: Vraj autori dobrých literárnych diel majú skvelé matematické myslenie. Ja však už celkom dávno viem, že napísať knižku je sen, ktorý pravdepodobne snom aj len zostane, pretože som človek, ktorý nemá nejaké veľké podnety k tomu, aby sa menil alebo nejako vyvíjal a celkovo mám pocit, že moje písanie sa za posledné roky príliš nezmenilo. Síce som písala nejaké tie drobné diela, ale očividne to nie je len tak niečo, čo druhých zaujme. Viacero ľudí mi písalo, že mám štýl písania taký prostý a dobre čitateľný. Áno, to je možno pravda, ale... ja by som sa rada pohla z miesta, pretože toto počúvam už niekoľko dlhých rokov, mám pocit.
Sama síce neviem príliš dobre posúdiť, či sa u mňa niečo zlepšilo alebo nie, ale kritika ma len posúva ďalej, už si dávam napríklad aj pozor na to, v akom čase som začala písať prvú kapitolu, keď sa chystám pokračovať v písaní, pretože kedysi to bol môj dosť veľký problém, že v jednej kapitole sa krížil prítomný čas s minulým, čo rozhodne nevyzeralo príliš dobre. Rada by som vychytala svoje ďalšie chyby, preto by ma skutočne potešilo (chvála ma neskutočne teší) keby ste mi boli schopní poskytnúť aj nejakú konštruktívnu kritiku, ak tu znova niečo začnem publikovať. Teraz nemám na mysli, aby ste kritizovala a analyzovali jednu vetu za druhou a hľadali chyby. Jednoducho, ak uvidíte niečo, čo by sa dalo vyšperkovať, treba mi to napísať. J
Pretože do budúcnosti počítajte s mojimi poviedkami. Síce sa musím učiť do školy a robiť aj iné veci, ale už hrozne dlho som odkladala svoju neuveritešnú chuť znova sa k niečomu takémuto vrátiť. Dokonca som chvíľu aj uvažovala o tom, že obnovím niektorý zo starších blogov, ktoré som kedysi opustila, ale na to som príliš slabá duša a okrem toho, tento blog má taký krásny názov, že samu ma vždy povzbudí. Áno, som hrdá na to, aký názov som dala tomuto blogu, pretože je hlboký. A možno sa niekedy aj dozviete, prečo som mu dala práve tento názov. Nie, tento dôvod nemá taký hlboký zmysle, ale je to možno niečo, čo niekoho bude zaujímať. Takže, ak ste to niekto prečítali až sem, ďakujem za pozornosť a sľubujem, že sa čoskoro zase ozvem.


Dobrú noc, dobré ráno, dobrý večer, dobrý deň a dobrú chuť, ak niekto momentálne sedíte a niečo konzumujete. Neviem, čo by som ešte mala napísať. Tento článok mal byť niečo skrze čo sa trocha vyventilujem a konečne sa aj ozvem svojim kamarátom z blogu, ktorí ešte neprestali veriť tomu, že sa jedného dňa vrátim.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára