sobota 14. novembra 2015

Shadows of Love




Keď sú ľudia smutní, pretože ich práve niekto odmietol, príliš veľmi radi sa sťažujú na to, aká je láska boľavá.

...

Iní zase hovoria, že láska k blízkym je to, čo ich drží nad vodou, keď sa im predstavy o ideálnom živote rúcajú priamo pred očami ako skladačka z lega.

...

Vždy som sa sama seba pýtala, ktorej z týchto dvoch ciest by som sa mala pridržiavať a veriť jej. Moja nie celkom dávna skúsenosť mi dopomohla k tomu, aby som si vytvorila svoj vlastný pohľad na vec.

Volám sa Maria a toto by mal byť príbeh o tom, ako som vo svojich osemnástich spoznala človeka, na ktorom mi záleží.

...


Ticho kráčajúca v tieni staršieho súrodenca. Neustále s ním porovnávaná a podpichovaná. Takto nejako by som mohla popísať svoje postavenie. Nemôžem ho však z ničoho viniť, pravdepodobne je to kolobeh života. Kolobeh, v ktorom niektorí sú jednoducho lepší než tí druhí. Aby spoločnosť zostala vyrovnaná musia tu byť aj priemerní. Tí bez akéhokoľvek nadania. Ovládam z každého rožku trošku. Trochu varím, trochu kreslím, trochu sa snažím o písanie a tiež sa len trocha učím. A tiež som len trochu spoločenská.

Rukou si odhrniem vlasy z tváre a zhlboka si vzdychnem. Priložím si vystretý ukazovák k ústam a zľahka stisnem svoju spodnú peru. Chvíľu zamyslene hľadím na popísanú stranu v zošite a pokúšam sa pochopiť zmysel vety, ktorú za posledných päť minúť čítam už minimálne tretíkrát po sebe. A to len preto, lebo je taká dlhá, že než prídem na jej samý koniec napadne ma niečo omnoho zaujímavejšie a začnem premýšľať radšej nad tým.
„Dnes si sa pre zmenu rozhodla učiť sa?“ ozve sa za mnou hrubý ako vždy pokojný hlas môj jediného súrodenca. Zdvihnem hlavu od učenia a natočím ju jeho smerom.
„Aj hlupáci majú právo na to, aby sa vzdelávali,“ odvetím mu a podľa svojej pamäti načiahnem ruku na stôl, aby som zavrela zošit. „ale na dnes už končím, viac sa už asi naučiť nedokážem.“
„Čo si dáme na večeru?“ znie jeho nasledujúca otázka. Trocha od veci, nie? A prečo zase hovorí v množnom čísle? Snáď si nemyslí, že mám chuť robiť jedlo aj jemu.
„Asi tak hovno,“ zamrmlem si popod nos podráždene.
„Ak si myslíš, že sa to dá jesť, nech sa páči,“ očividne mu spôsobuje radosť, keď je jeho sestra na nervy a on môže ešte viac priliať olej do ohňa. Brat má však z veľkej časti šťastie aj v tom, že si včas vie uvedomiť, kedy to prehnal a vypariť sa. Preto keď sa postavím zo stoličky tak prudko, až sa takmer prevrhne, počujem už len jeho vzďaľujúce sa kroky.
„Takže si spravíme praženicu?“ podľa vzdialenosti hlasu usúdim, že sa nachádza v kuchyni. V pomerne krátkom čase si znova zhlboka vzdychnem. Dvoma prstami zovriem svoje vlasy a zamotám si ich do drdolu, aby mi nezavadzali pri práci.
„Dobre teda,“ podvolím sa nakoniec. Nemám chuť odporovať a okrem toho začínam byť slušne hladná. „Priprav mi, prosím vajíčka a cibuľu.. a tiež nejakú misku a varechu s olejom.. a, samozrejme, panvicu, dobre?“ Vlastne mám rada, keď spolu s bratom niečo varíme, pretože vtedy väčšinou môžem kecať do všetkého ja jemu a nie on mne, ako pri učení sa.
„Dobre, dobre..“ zanedlho počuť z kuchyne hrmot. Nechám ho pracovať a ja si zatiaľ odskočím na záchod a zhodnotiť pred zrkadlom svoj zjav. No, mohlo by to byť aj lepšie, ale plastika mi nehrozí.

„Môžem sa ťa na niečo spýtať?“ prehovorím, keď už sedíme pri stole a začíname s večerou.
„Počúvam,“ kývne a ja sledujem, ako si do úst vkladá prvé sústo. Uvažujem, ako by som mala správne naformulovať svoju otázku, aby nevyznela hlúpo.
„Vieš, ako by naši boli strašne radi, ak by som si konečne našla nejakú brigádu, tak ma napadlo, či v úrade, kde pracuješ nehľadajú nejakú novú výpomoc,“ vravím a vidličkou sa prehrabávam v jedle na tanieri.
„Nie som si celkom istý, ale môžem sa spýtať, ak by si chcela,“ usmeje sa na mňa. Skrsne vo mne nádej, že ešte nič nie je stratené. Dosť dlho ma totiž desí myšlienka, že by som si niečo musela počas leta hľadať a chodiť na pohovory k cudzím ľuďom. Brat už dlhšie pracuje v jednom úrade, kde ma kedysi nechceli vziať, pretože som ešte nemala vek. Teraz však už viem, že ho mám.
„Ak na mňa nezabudneš,“ pokývam hlavou a konečne začínam jesť.
„A tak snáď nie,“ všimnem si, že jeho tanier je už pomaly prázdny zatiaľ čo môj nie je ani z polovice. Uškrniem sa nad tým a pridám trocha, aby som rýchlo dojedla a mohla sa ešte uložiť k nejakej lepšej literatúre. „Ďakujem za večeru.“ Vraví, zatiaľ čo si po sebe upratuje tanier a vidličku do umývačky. Hodím do seba rýchlo zvyšok večere a dávam sa do upratovania kuchyne. Rodičia nikdy nemali radi, keď sme si po sebe neupratali, takže sme sa väčšinou snažili udržiavať si poriadok.

„Umyla si si tie zuby vôbec?“ počujem klasickú otázku mami, keď vychádzam z kúpeľne.
„Umyla, dobiela,“ odpoviem. „Dobrú noc!“ Zakričím, aby ma každý počul a pomaly zatváram dvere, aby som počula, čo mi kto odpovie. Keď som spokojná, zavriem ich celkom a ukladám sa spať. Kontrolujem si ešte či je budík v poriadku a vkladám si ho pod deku pri hlavu.


Na druhý deň po škole

„Vidíme sa zase zajtra, ahoj,“ lúčim sa s kamarátkou na chodníku pred školou. Kývam dievčine približne rovnako vysokej ako ja, ktorej farba vlasov by sa dala prirovnať k prostrednej farbe semaforu na prechode pre chodcov. Vždy som chcela mať na svojich podobnú, ale mám pocit, že by sa to ku mne nehodila. Jej sa to však dokonale hodí, akoby sa s tou farbou bola narodila. Má krásne modré oči, ktoré sa perfektne hodia k tejto farbe.
Sledujem, ako prechádza cez prechod a pomaly sa poberám svojim smerom vyťahujúc si z batohu slúchadlá, aby som ich napojila k telefónu, z ktorého si môžem spustiť hudbu na cestu.
Nestihnem ani riadne zapojiť slúchadlá, keď sa telefón v mojej ruke rozdrnčí. Napriek tomu, že ho už mám v ruke, chvíľu mi trvá, než sa spamätám a pozriem sa, kto telefonuje. Brat. Zdvihnem.
„Áno?“ ohlásim sa.
„Už si doma?“ spýta sa miesto pozdravu.
„Ešte som len na ceste na vlak, prečo?“ pýtam sa.
„Vieš, ako sa dostaneš k úradu?“
„Myslím, že viem.“ Len postupne mi dochádza, čo sa mi vlastne snaží naznačiť. Ja budem mať asi prácu. PRÁCU!
„Čakáme na teba, zatiaľ ahoj.“ Zloží to prv, než stihnem akokoľvek zareagovať. Slúchadlá teda znova odkladám do tašky a mobil strkám do vrecka mikiny. Mením smer cesty a mierim k prechodu neďaleko našej školy. Na jeho druhej strane môžem prestúpiť na autobus, ktorý ma vezme priamo na miesto, kam sa potrebujem dostať.

„Dobrý deň, ja som došla ohľadom brigády,“ ohlasujem sa. Cítim sa dosť neisto a mám pocit, že srdce mi každú chvíľu vyskočí z hrude. Ani som nemala poriadne čas pripraviť sa na nejaký pohovor.
Trocha mi trvá, než pochopím systém otvárania dvier a dostanem sa dnu, ale nakoniec sa mi to predsa len podarí. Vyšliapem si na poschodie, kde sa úrad nachádza. Brat ma už čaká pri roztvorených dverách.
„Tak teda poď,“ púšťa ma dnu. Rozhliadam sa po priestore netušiac, kam vykročiť. Čakám na bratovu navigáciu a medzičasom sa snažím trocha sa upokojiť. „Tuto rovno a hneď do ľava do prvých dverí, čo tam sú.“ Na chrbte zacítim dotyk jeho ruky, ktorou ma tisne dopredu správnym smerom.
„Dobrý deň,“ zdravím všetkých prítomných v miestnosti a neistota v mojom vnútri sa ešte viac stupňuje. Je ich tam tak veľa, čo si mám počať? Vždy som mala tak trocha problémy s veľkým množstvom ľudí a naraz stojím pred asi piatimi celkom neznámymi ľuďmi. Bol to dobrý nápad pýtať sa brata, či mi nevybaví brigádu, keď som na to ešte nebola celkom pripravená? Teraz však už určite necúvnem späť. To nie je môj štýl!
„Ahoj, tak ty budeš asi Maria, ktorú nám Oliver zvykol zmieniť,“ prehovorí na mňa tmavovlasá žena. Sledujem ju, kým hovorí a potom hodím rýchly pohľad na svojho brata. Naozaj o mne hovoril? Pane bože, radšej nechcem poznať detaily. „Ja som Adriana, vedúca brigádnikov a trocha ťa tu so všetkým oboznámim. V prvom rade by som ťa poprosila o občiansky preukaz.“ Pri jej požiadavke zalovím v taške po peňaženke a podám jej občiansky. Chvíľu je ticho a Adriana niečo rýchlo ťuká do počítača. „Ty máš osemnásť?“ spýta sa napokon.
„Nevyzerá na to, však?“ zareaguje brat ako prvý.
„To som nechcela povedať,“ krátko sa zasmeje. Do miestnosti vojde ďalšia nová osoba. A vezme si od Adriany môj občiansky.
„Neboj sa, hneď ho vrátim,“ ubezpečí ma o niečomu, o čom som akosi nemala najmenšie pochyby. Pokývam hlavou.
„Chceš tu dnes zostať alebo sa ponáhľaš domov?“ osloví ma opäť Adriana. Na moment zaváham a uvažujem, či sa nemám niečo náhodou učiť.
„Môžem tu zostať,“ odpoviem napokon.
„Dobre teda, tak počkáme, kým ti Lucka vyhotoví zmluvu a potom ti ukážem, čo budeš robiť, dobre?“ znova len prikývnem a môžem si len domyslieť, že Lucka je osoba, ktorá si pred chvíľou vzala moje doklady. Medzi tým, ako čakám si prezerám miestnosť, v ktorej sa nachádzam spolu s ľuďmi, ktorých už očividne omrzelo hľadieť na mňa a znova sa vrátili k svojej práci. Som za to celkom rada, pretože nikdy neviem, ako sa správať, keď na mňa hľadí toľko pohľadov a ja viem, že majú nejaké očakávania.
Lucka sa za nejakú dobu vráti a v rukách drží zopár papierov spolu s mojimi dokladmi. „Poď za mnou, prečítaš si to a podpíšeš mi to. Jedna kópia z každého zostáva tebe a druhá sa mi vracia. Občiansky ti vraciam. Potom to odovzdal Aďke, ona už bude vedieť.“ Vovedie ma do miestnosti, po ktorej bokoch sa nachádzajú police plné spisov a veľký stôl, za ktorý sa môžem usadiť, kým budem čítať zmluvu. Ani si nevšimnem, kedy sa Lucia vytratila. Schovám si občiansky a usadím sa do veľkej mäkkej stoličky. Už asi viem, ktorú časť nábytku budem mať v tomto úrade najradšej.
Všetko rýchlo prečítam, skontrolujem a nakoniec obe kópie podpíšem. Ešte pár minút zostávam sedieť a tvárim sa, že si to čítam, no v skutočnosti sa v duchu povzbudzujem k tomu, aby som sa postavila a zašla do miestnosti oproti tej, v ktorej sa nachádzam za Adrianou a odovzdala jej zmluvu. Je mi dosť trápne a ani sama poriadne neviem prečo.

„Ďakujem,“ usmeje sa na mňa Aďa, keď jej podávam papiere a vstáva z miesta. „Tak poď poukazujem ti robotu.“ Znova ma vedie do miestnosti, z ktorej som prišla. Predtým som si nevšimla spisy poukladané na menšom stole pri stene. „Spisy na tomto stole sa musia poukladať na miesto,“ komentuje mi to, na čo práve hľadíme. Je ich tam celkom dosť a neviem si predstaviť, ako dlho mi asi tak bude trvať, než pochopím, ako ich správne založiť. Poznám sa, takmer všetko mi nejaký čas pochopí, no keď už si raz nájdem svoj spôsob, ide mi to celkom rýchlo. To som teda zvedavá.
Nechávam si ukázať, čo mám robiť a opakujem Adin postup. Tvári sa celkom spokojne, takže som to pravdepodobne pochopila správne. „Dobre, tak ťa tu teda nechám a keď budeš mať hotovo, príď za mnou a ja ti ukážem, čo ďalej,“ rozlúči sa so mnou na nejaký čas a ja pokračujem vo svojej práci.

Konečne sa mi stôl uvoľnil od spisov a pohľad mi padne na ukladacie priečinky, ktoré sú celkom plné. Ktovie, čo sa robí s týmto, napadne ma. Začujem buchnutie dverí a to ma preberie zo zamyslenia. Rozhliadnem sa, či si niekto nevšimol, ako som zostala trocha mimo vo svojich myšlienkach. Na moje šťastie sa v okolí nikto nenachádza. Vyberiem sa za Adrianou, aby som sa jej spýtala na ďalšiu prácu.
„Ehm, ehm..“ trocha si odkašlem, keď sa postavím k jej stoličke, „už mám hotovo.“
„Ahojte,“ ozve sa pozdrav odo dverí a spolu s ostatnými sa pozriem na dotyčného. Hľadím na mladého tmavovlasého chalana, ktorý môže mať asi toľko rokov, čo Oliver.
„Ahoj Erik, dlho som ťa nevidela, ako sa ti darí?“ ozve sa Adriana. Neviem, či sa nemám radšej vypariť a chvíľu počkať, kým sa to tu upokojí.
„A tak, bolo už aj horšie,“ na tvári sa mu zjaví úsmev a pohľad mu na chvíľu padne na môjho brata. Zvítajú sa a ja sa začínam cítiť celkom ignorovaná a tak sa rozhodnem, že sa nenápadne vyparím do miestnosti oproti.
V tvári mi je naraz strašne teplo, keď prechádzam okolo Erika. Sklopím pohľad a chystám sa prejsť, keď vtom si čosi uvedomí.
„Ach, a my sa ešte nepoznáme,“ zastaví ma. Periférne mám možnosť vidieť, ako sa Oliver uškŕňa na mojich rozpakoch. No však počkaj doma. „Ja som Erik.“ Vystrie mojim smerom ruku.
„Maria, teší ma,“ jemne stisnem jeho ruku.
„A, áno, Erik, prosím ťa, toto je naša nová brigádnička, ukázal by si jej niečo, čo môže robiť?“ požiada ho Adriana.
„Ale samozrejme,“ prikývne horlivo. Takto sa ma zbavila. Srdce mi búši ešte rýchlejšie a dýcham prerývane. Pustí moju ruku a vyberie sa do miestnosti oproti. Nasledujem ho a kým sa zloží, usadím sa na pohodlnú stoličku.
„Odkiaľ vlastne si?“ pýta sa ma.
„Z Dunajskej Stredy,“ poviem a on len pokýva hlavou.
„Odtiaľ tu jedného máme, myslím,“ uvažuje.
„On je môj brat,“ priznám, pretože ho nechcem príliš trápiť. Asi by sa aj sám spýtal, či sa nejakým spôsobom nepoznáme.
„Aha!“ jeho tvár sa rozžiari. „Už chápem, prečo sa tak tváril, keď sme sa zoznamovali.“ Neubránim sa úškrnu.

A v tento deň som spoznala osobu, na ktorú som sa časom strašne naviazala. Moje pocity sa začali budovať už kdesi v počiatkoch, no ešte som si to poriadne neuvedomovala. Mali sme toho celkom dosť spoločného, tak sme sa takmer vždy mali o čom rozprávať. Spočiatku som sa dosť ostýchala, neskôr som si dovolila povedať už aj to, čo som si skutočne myslela. A potom raz...

Uplynul asi tak mesiac odkedy som nastúpila do práce a už som sa aj pomerne aklimatizovala na kolektív, v ktorom som sa veľmi často nachádzala v kontakte.
Vraciam sa domov zo školy. Nemám v pláne chodiť do práce, pretože predošlé dni som pracovala dosť a potrebujem priestor aj na učenie trocha. Školský rok sa pomaly chýli ku koncu a ja chcem zabrať v známkach, aby sa naši nakoniec nesťažovali, že som sa ešte zhoršila.
Po príchode na železničnú stanicu, som sa pripojila na internet, aby som si skontrolovala správy. Usadila som sa na jednu z, bezdomovcami neobsadenú, voľných lavičiek a naťukala som stránku známej sociálnej siete s modrým dizajnom – facebooku. Je to teda riadna závislosť, no bez tejto stránky by som bola asi riadne mimo obrazu toho, čo sa deje.
Pohľad mi padne na obáločku, pri ktorej mám vysvietený počet správ. Až toľko? Začudujem sa a rozťuknem si to. Medzi prijatými správami sa nachádza jedna od človeka, ktorého síce poznám, pretože je z úradu, ale zatiaľ sme sa veľmi nerozprávali.
Ahoj, nemohol som si nevšimnúť tvoj dobrý hudobný vkus. A keďže asi tak za dva mesiace je koncert Linkin park vo Viedni, napadlo ma, či by si nemala chuť zájsť.
Čo by som mu mala odpísať? Takúto správu som skutočne nečakala. Na jednu stranu ma teší, že mi niekto pochválil hudobný vkus, no na druhú stranu netuším, čo by som mala asi tak odpísať. Asi si to nechám ešte uležať v hlave a podľa toho sa rozhodnem, čo spravím. A, čo je tuším najhlavnejšie, ani neviem, či by ma naši na nejakú takú akciu vôbec pustili. Naozaj si to nechám na doma.
Prelistujem si ešte nejaké správy a poodpisujem na ne v rýchlosti a skontrolujem, ako som na tom s časom.
Postavím sa z miesta a vyberiem sa na nástupište, z ktorého mi odchádza za pár minút vlak. Zamyslene hľadím do zeme a premýšľam, čo by som mala robiť. Predstava, že by som šla na koncert svojej obľúbenej hudobnej skupiny sa mi celkom pozdáva, no na druhú stranu sú tu ešte stále rodičia, ktorých názor je tým rozhodujúcim v tom, či nakoniec pôjdem alebo nie. Ak oni povedia, že nesmiem, tak z toho asi nič nebude. Povzdychnem si a zavrtím hlavou. Vyšliapem si hore schodmi a nájdem si nejaké voľné miestečko na státie, kým budem čakať na vlak.

„Iba ak pôjde Oliver!“ znie konečný verdikt rodičov.
„To nie je fér, vždy mi dávate túto podmienku, to naozaj nie je fér! On so mnou nikdy nikam nepôjde!“ odchádzam do izby, kde sa zatváram s hlasným zabuchnutím dverí. Počujem, ako rodičia komentujú môj odchod a vyvraciam oči do nebies. Pane bože, prečo ma takto trestáš?
Podídem k počítaču a zapnem ho, nech sa naštartuje, kým sa prezlečiem. Snažím sa trocha si upratať neporiadok na posteli. Neustále mi tam niečo leží a otcovi to teda riadne vadí. Možno keď sa budem dobre správať a naši uvidia z mojej strany snahu, nakoniec mi dovolia ísť aj bez brata. Musia.. musia..
Už prezlečená a celkom spokojná s tým, čo som vyčarovala na posteli sa usádzam k počítaču a otváram si internetový prehliadač google chrome. Kochám sa jeho krásnym dizajnom a obrázkom, ktorý som si už pred nejakou dobou zvolila na jeho pozadie a predstavujem si, aké by to bolo vidieť svoju obľúbenú skupinu naživo. Táto predstava ma neskutočne nabudzuje a chcem ju zrealizovať.
Ťukám adresu facebooku, youtube, pripájam si slúchadlá a kontrolujem školskú stránku, či nepribudol nejaký nový oznam, či známka z písomky, ktorú sme písali.  Zopár tam toho je a s výsledkami som celkom spokojná. Odkedy som nastúpila do práce, podarilo sa mi zlepšiť si priemer. Možno to bude práve tým, že som si čas na učenie a voľný čas začala dôkladnejšie organizovať. Oplatilo sa.  Prekliknem sa na youtube a vidím, že mi znova blikajú akési správy na sociálnej sieti. Spustím si rýchlo niektorú z pesničiek v mojom zozname a prekliknem sa na facebook.
Veronika: Ahoj Maria, prosím ťa, keď tu budeš ozvi sa mi, potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať.
Erika: Marička, kedy to píšeme z matematiky? Nevedela by si mi to niekedy v škole vysvetliť?
Možno som sa o tom ešte nezmienila, ale nemám rada zdrobneniny z môjho mena. Skutočne to nenávidím. Znie to tak neúprimne, keď ma tak náhodou niekto osloví.
Tatiana: Ahoj Maria, dnes som sa s tebou nestihla ani poriadne rozlúčiť po škole, pretože ma Martin čakal a ponáhľala som sa. Naozaj ma to strašne mrzí, zajtra, ak nepôjdeš do práce si môžeme ísť sadnúť do mekáču a lepšie sa porozprávať. Mohla by si mi povedať, čo máš nové s tým ERIKOM, ktorého v poslednej dobe toľko spomínaš. Okrem toho, ešte stále si mi nepovedala, ako to s vami dopadlo, keď ste spolu boli vonku. Tvoja Tatiana.
Erik: Ahoj Maria, ako sa darí? Dnes mi Dominik spomínal, že ťa pozval na koncert, ale ešte si mu neodpísala. Ukazoval mi na oznámenie o tom, že správa bola zobrazená. Nedeptaj ho, prosím, príliš. :D Viem, že väčšinou nakoniec odpíšeš.

E.. Erik... Rozprávali sa o mne? Prečo ma tak trestáte všetci? Neubránim sa šťastnému úsmevu, no nakoniec sa rozhodnem odpísať na správy spolužiačkam, ktoré mi písali predsa len už trocha dávnejšie. Jedna by sa so mnou súrne chcela porozprávať. Stavím sa, že nakoniec to bude aj tak len nejaká hlúposť, ale každý považujeme za dôležité niečo iné. Druhá zase potrebuje termín z matematiky, ktorý je až na ďalší týždeň a, síce sa mi do toho veľmi nechce, ale napíšem jej, že ju to predsa len doučím. Učivo, ktoré teraz preberáme je predsa len celkom jednoduché a navyše naša matematikárka je taká milá a ochotná, že nám to vysvetľuje stále dokola. Nechápem, ako tomu ešte niekto nemohol pochopiť.
Tretia správa je trocha viac osobná, pretože je od mojej najlepšej kamarátky. Má priateľa, s ktorým im to skutočne pasuje a želám im to, aj keď ona občas o všetkom pochybuje. Veľmi rada s ňou zajtra pôjdem von, pretože do práce sa teraz nejako nechystám, tak mám čas.
A nakoniec konečne môžem odpísať Erikovi, ktorý mi napísal takú peknú správu. Je to už nejaký čas, odkedy si ma pridal do priateľov. Bola som celkom rada, no nakoniec som sa mi sama od seba nikdy neodvážila napísať. Vždy mi pre niečo musel napísať on. Keď však už raz napísal, bola som schopná písať si s ním do pol noci, čo sa aj vo väčšine prípadov stávalo.
Ahoj, darí sa ako vždy – raz som hore a raz dole, ale to ťa teraz asi zaujíma najmenej. Tak Dominik sa na mňa sťažoval? Ale však som si to prečítala tesne pred tým, ako som šla na vlak.. len pred pár hodinami, ako je možné, že si to už stihol všimnúť? Problém je však v celkom inom.. pýtala som sa na to rodičov a odpovedali mi, že jedine v prípade,  ak s nami pôjde Oliver, lenže on nikdy nepôjde, takže na to asi môžem rovno zabudnúť.
Stlačím enter, čím správu odošlem. V sekunde sa mi pri Erikovom mene rozsvieti zelené svetlo, takže pochopím, že ho pravdepodobne prebrala správa odo mňa. Zľahka sa usmejem a odpíšem na modro vysvietené okienka. Presne, ako som predpokladala, Veronika potrebuje vedieť, kto bol ten chalan, ktorý ma čakal naposledy pred školou a či niekoho nemám. Rovno to okno zatvorím. Netuším sa spovedať niekomu, kto ma pozná len vtedy, keď sa mi deje niečo zaujímavé. Erika mi už neodpísala, iba mi ukazuje, že si správu zobrazila, takže okno zatváram, no Tatiana mi stihla odpísať a tak jej znova odpisujem pričom pokukávam po Erikovom okienku, kde mi ukazuje, že práve odpisuje.
Erik: Ale zaujíma ma to,  inak by som sa na to nepýtal. :D Ale nepovedala si mi, či si teraz hore alebo dole. Sťažoval, sťažoval, ale z toho si nič nerob, odpíšeš mu, keď budeš mať presnejšiu odpoveď, určite si rád počká. Ja som vlastne rozmýšľal, že by som šiel tiež, lenže ešte netuším, ako na tom budem s časom v tom čase, ale Linkin park som mal vždy strašne rád, aj keď teraz už počúvam iné skupiny.. no neviem ešte. Skús pokecať s Oliverom, možno zistíš, že má neuveriteľne rád Linkin park.
Ja: Ja som kdesi uprostred, ak to chceš vedieť. A ako sa máš ty inak? Nespýtala som sa. Ja mu určite odpíšem, jedného dňa.. Hah, dobrý vtip, to už skôr môj otec by šiel, než brat, ten ich kedysi počúval celkom dosť.
Erik: Momentálne už po zápočtoch, ktoré sa mi podarili spraviť, takže sa mám dosť fajn. Ďakujem, že si si spomenula aj na mňa. Tak so sebou zober otca, to budeš mať omnoho istejšie. :D
Ja: Ak by chcel so mnou ísť, myslím, že by mi to povedal rovno, už keď som sa ich pýtala, ale skôr sa mi zdá, že sú strašne napätí obaja z toho, že má niekam ísť.
Erik: Neporadím ti, ja som rodičov nikdy akosi neriešil, jednoducho som si chodil, ako sa mi zachcelo a oni sa s tým museli zmieriť. Snáď ti to nakoniec dovolia. Možno by si sa predsa len mohla s Oliverom dohodnúť, na neho by dali. Okrem toho Dominik nie je nebezpečný človek, to by ste im mali zmieniť.
Ja: Ešte som to nevzdala, ešte to raz vyskúšam..

Znova som sa dostala do konverzácie, ktorú mi bolo strašne ťažko ukončiť. Pomaly sme sa dostali aj k iným témam, než je koncert a správy šli len tak ďalej a ďalej. Keď som si uvedomila, koľko je hodín a že by som asi už mala ísť spať, rýchlo som sa ospravedlnila, dohodla sa s ním na ďalšom stretnutí a odhlásila sa. V rýchlosti som na seba hodila pyžamo, umyla zuby a uložila sa do postele.

Za pomoci brata sa mi rodičov nakoniec podarilo presvedčiť o tom, že by som na koncert mala ísť aj sama. Predsa som už len nejaká dospelá a mám nejakú zodpovednosť. Podvolili sa s tým, že sa ešte bližšie uvidí po vysvedčení. Snažila som sa teda až do konca školského roka pracovať na svojich známkach a výsledok bol skutočne efektívny. Po vysvedčení som čakala na rozhodnutie rodičov. Na chvíľu kedy hľadeli na vysvedčenie a rozhodovali sa, či ma pustia alebo nie asi nikdy nezabudnem.. najdlhšia chvíľa môjho života. Oliver sa trocha prihovoril ešte a nakoniec sa to predsa len podarilo.

„Kedy tam budem? Asi tak za päť minút som na mieste, dobre? Ahoj, ahoj..“ zložím hovor a upravím si šaty, ktoré som si na dnešný deň obliekla. Erik s nami nakoniec vraj pôjde. Ani som si poriadne neuvedomila, kedy mi začalo záležať na tom, aby šiel aj on.

„Maria! Maria.. Ahoj!“ obzerám sa okolo seba hľadajúc pôvodcu hlasu. Poznám ho veľmi dobre, no ešte som si ho nevšimla. A, tamto. Všimnem si mávajúceho Erika. V momente, ako sa nám stretnú pohľady hlavou mi preblesne myšlienka. Ja ho asi naozaj ľúbim. Aké hlúpe. Pohľady niektorých čakajúcich sa pozrú mojim a jeho smerom. Trocha očerveniem a prikročím k nemu.
„Ahoj,“ pozdravím ho a rukou si začnem nervózne popoťahovať ruku šiat.
„Včera mi písal Dominik, vraj nakoniec nemôže ísť, pretože má horúčky a musí ležať,“ oznámi mi.
„A.. ale čo s jeho lístkom?“ spýtam sa ešte stále dosť vykoľajená zo svojich myšlienok.
„Našťastie sa mu ho ešte podarilo predať, ale takto budeme musieť ísť len sami dvaja. Dúfam, že nie si veľmi sklamaná,“ štuchne do mňa a ja uskočím trocha stranou a skoro sa rozosmejem, pretože to šteklí.
„Nie.. nie!“ vyhŕknem takmer okamžite.
„Čiže áno,“ zasmeje sa.
„To nie je pravda,“ namietnem.
„Tvoja reakcia bola celkom rýchla,“ neodolá podpichovať ďalej.
„N..no, vieš..“ možno by som mu mala povedať o svojich pocitoch.
„Neboj sa, to bol len vtip,“ načiahne sa a pohladí ma po vlasoch. Prečo to tento človek stále robí? Správa sa vždy tak príjemne až mám občas pocit, že mi je to všetko vlastne jedno a nevidí to, ako mi na ňom záleží. Neustále si popoťahujem šaty netušiac, čo by som mala povedať. „Hej, ak si ich budeš toľko ťahať, nakoniec si ich celkom vyzlečieš.“ Nakloní sa ku mne celkom blízko, vezme mi ruky do svojich a zabráni mi pokračovať v tom. V žalúdku zacítim chvenie. Zdvihnem pohľad a pozriem sa na neho. „To si taká rozrušená z toho, že sa ti podarilo presvedčiť rodičov?“
„Je to dosť možné,“ pokývam hlavou.
„Takže ak ti teraz pustím ruky, budeš sa znova vyzliekať?“ hľadí mi priamo do očí. Jeho sú tak krásne modré. Pichne ma pri srdci.
„Nebudem,“ sľubujem, aj keď viem opak.
„Tak dobre,“ pustí mi ruky. Konečne ich mám voľné. Jedna automaticky zamieri k ľavej strane hrude. Privriem na chvíľu oči a sústredím sa. Bije strašne rýchlo a pravdepodobne je už trocha nalomené. Dosť to bolí. Mala by som mu o tom povedať. Otvorím oči a v jednej chvíli si myslím, že to celé bol len sen a že som vlastne sama. Potom si ho všimnem o kus ďalej odo mňa. Otvorili autobus, takže teraz môžeme nastupovať.

Cesta netrvala ani zďaleka tak dlho ako samotné čakanie na vstup do haly, kde sa koncert koná. Medzičasom sa nám pekne zotmelo a keď som sa rozhodovala, či si vezmem mikinu alebo si ju nechám v autobuse, zvolila som si lenivú možnosť a povedala si, že by mi aj tak len zavadzala a však sme uprostred leta.
„Je mi trocha zima,“ priznám poskakujúc zo strany na stranu. Vykúkam, ako ďaleko sme ešte od vstupu. Na to, že je leto sa na večer celkom ochladilo. Nepočítala som s niečím takým, navyše to vyzerá tak, že by neskôr mohlo aj pršať. Erik sa na mňa otočí a chvíľu ma sleduje. Všimnem si, že si rozopol svoju mikinu a vyzliekol si ju. Zastavím sa vo svojom pohybe a na moment sa na neho pozriem.
„Nie.. to ne..“ chcem ho zastaviť, keď ku mne prikročí.
„Tvoj brat by ma asi skutočne zahlušil, ak by si sa vrátila domov chorá,“ prehodí ju cezo mňa a zapne mi ju až ku krku.
„Ďakujem,“ zamrmlem a cítim, ako červeniem. Povedz mu o svojich pocitoch, znova sa ozve vnútorný hlas, ktorý ma nabáda k tomu, aby som niečo robila. Lenže toto hovorí moje srdce. To, čo vraví moja hlava je presný opak. A tak mlčím. Aj tak už vlastne poznám odpoveď, či nie?

Ešte zopár dlhých minút stojíme v rade, takže sa stihneme aj trocha nejsť a zabaviť sa na ľuďoch, ktorí stoja ďaleko za nami. Viem, je to kruté, ale prečo sa nebaviť, keď my už skoro budeme vo vnútri?

„Len mi ju ešte chvíľu postráž,“ zastaví ma Erik, keď mu chcem vo vnútri vrátiť mikinu, ktorú mi požičal. Pokývam hlavou a prehodím si ju cez kabelku, pretože vo vnútri je už dosť teplo. Pred tým, než vojdeme do koncertnej haly, zbehneme si ešte na záchody. Zanedlho sa znova stretávame a mierime priamo dovnútra. Pomaly sa to tam začína zaplňovať. Čo iné by som aj čakala od koncertu Linkin park? Pousmejem sa a rozhliadam sa okolo seba.
„Chyť sa ma, ideme trocha dopredu, aby sme lepšie videli, keď sa to celé začne,“ podáva mi ruku. Chvíľu váham, no nakoniec sa jej chytím a nechávam sa viesť pomedzi dav ľudí, ktorí sa netvária síce nadšene, že sa pomedzi nich pcháme, no našťastie väčšine ani poriadne nerozumiem, čo hovoria, takže ma to toľko nehnevá. Keď je kolega nakoniec spokojný s našim miestom, zastaví. Naše ruky zostávajú ešte chvíľu spojené, než ma pustí.
„Tu to stačí,“ počujem ho len veľmi slabo, tak mu ani neodpovedám, pretože som si takmer istá, že by ma nebol počul. Znova si začnem popoťahovať šaty.
„Nesľúbila si mi, že to nebudeš robiť?“ počujem jeho otázku. Zdvihnem hlavu a znova hľadím do jeho očí. Chcela by som mu to tak strašne povedať. Otvorím ústa, že sa zbavím svojich pocitov a potom sa vytratím kdesi v dave, keď vtom svetlá zhasnú a koncert začína. Ako prvú máme možnosť počuť skupinu, ktorú si Linkin park zvolili ako svojich predskokanov. Ľudia sú ako šialení. Sú to naozaj pekné pesničky, ale aj tak sa asi najviac teším na samotné hviezdy večera, pretože to kvôli nim som sem šla.


Počas koncertu nemám veľa možností na to, aby som sa rozprávala s Erikom a dokonca ani myslieť na to, čo som mala v hlave predtým nemôžem, pretože mi je tak zasrane dobre, ako mi už dlho nebolo. Som na koncerte skupiny, ktorú milujem, s človekom, ktorého mám rada a konečne sa môžem vykričať a vyskákať. Zdá sa, že Erik si to tiež náležite užíva a nikto z nás poriadne nehľadí na čas, kým nezahlásia, že ide posledná pesnička. Neubránim sa davovej psychóze, keď všetci začneme žiadať o prídavok. Ten nakoniec príde, no dlho netrvá, pretože aby nemali časový sklz, musia sa pobrať preč. Miestnosť sa znova rozsvieti a my sa znova vyberáme von. Držím sa pri kolegovi, aby som sa nestratila, pretože vyjsť von je tuším oveľa ťažšie, než bol vstup. Oblečiem si znova jeho mikinu a keď vyjdeme von, nie je mi až taká zima. Vzduch je svieži a chodník vlhký, takže počas koncertu pravdepodobne pršalo.
„Prepáč, teraz ti je kvôli mne určite zima,“ otočím sa na Erika a chystám sa vrátiť mu mikinu. Je predsa moja vina, že svoju som si nechala v autobuse.
Prudko ma chytí za ruku a zabráni mi rozopnúť zips. „Už sa ani nepohni, inak budem zlý.“
„Ach, ako veľmi ho mám rada,“ prebehne mi hlavou.
„Prosím?“ podľa toho, ako sa tvári mi dôjde, že tentoraz to nezostalo len v mojej hlave. Zastrelím sa. Tu a teraz sa zastrelím. Hľadím na neho. On zase hľadí na mňa a čaká na odpoveď. „Kohože to máš rada?“ spresní otázku. Čo mu mám povedať? Doteraz som sa tak veľmi snažila o to, aby som mu nemusela klamať. Na jednu stranu nechcem poškvrniť naše kamarátstvo a na druhú stranu o neho nechcem celkom prísť len preto, že sa mu teraz vyznám.
„To sa ti len zdalo, nič také som nepovedala,“ pokúsim sa to nejako zahovoriť a tentoraz začnem popoťahovať rukávy jeho mikiny, ktoré sú mi trocha dlhšie. Moja nervozita by sa dala v tejto chvíli krájať.
„Nie som blbý, odkedy som ti povedal, že Dominik nejde, nejako si znervóznela a zase si ťaháš oblečenie..“ chytí ma za ruky, aby ma zastavil.
„Pretože, ak ti poviem pravdu, som si istá, že ťa stratím.. viem, že sa na mňa už nikdy nepozrieš tak, ako doteraz. Že mi už nenapíšeš a celkovo si budeš držať odstup..“ ako to tak hovorím, všetko sa vo mne láme. „Pretože už dávnejšie som si všimla, že mi strašne záleží na tom, aby som bola v tvojej prítomnosti. Cítim sa príjemne.. a dnes.. keď som ťa videla mi došlo, že ťa ľúbim.“ Pri posledných slovách už vidím svet celkom zahmlene. Cítim, ako jeho stisk povolil a spustím ruky k telu. Nevidím, ako sa tvári.
„Vieš, keď som nastupoval na vysokú školu, ešte som presne nevedel, čo by sa mi mohlo prihodiť. No mojim predsavzatím bolo, že nebudem hľadať žiadne vzťahy, kým neukončím školu. Vzťahy boli vtedy zabijakom času a ja som sa často potreboval sústrediť na učenie.. Si zaujímavé dievča, ale ja momentálne ešte asi nie som pripravený na nejaký vzťah...“ Aj napriek tomu, že som bola pripravená na odpoveď podobného typu, cítim, ako mi po tvári stekajú slzy. „Neplač, tvoje slzy sú príliš vzácne na to, aby si ich míňala na niekoho, ako som ja.“ Cítim na tvári jeho ruky a prstami mi zotiera slzy. „No tak.. poď sem..“ pritiahne ma k sebe a objíme. Hlavu si zaborím do jeho ramena a snažím sa trocha sa upokojiť. Ešte mi to asi nejaký čas potrvá.

Ten „nejaký čas“ ešte stále trvá. Najprv som chcela odísť z úradu, no on sám mi v tom zabránil tým, ako sa ku mne správal. Rodičom, som, samozrejme, o ničom nepovedala, no Oliver akosi vycítil, že sa medzi mnou a jeho kamarátom z roboty niečo udialo. Ako som o tom pár ľuďom hovorila, prišlo mi takmer neuveriteľné, že sa niečo také prihodilo akurát mne. Erik mi písať neprestal, no cítila som z neho, že ho to trápi. Rada by som mu pomohla, ale ja nie som tá, ktorá by bola schopná zmeniť svoje pocity.

Láska síce bolí, ale je celkom pekná, ak narazíte na človeka, ktorý je schopný prijať ju. Síce som to šťastie nemala, no možno raz v živote budem mať.


2 komentáre:

  1. Viém že až tak neskoro, ale mala som teraz nejaké veci, ktoré som riešila. A ako keby si to tušila, napísala si presne to, čo som takmer nedokázala dopísať.
    Kvôli jednému menu, ktoré si spomenula. A kvôli príbehu samotnému. Pretože nie je momentálne všetko také jednoduché v mojom živote. Napriek tomu si to napísala priam úžasne a za to ťa chválim. A tiež tak, že ma to nerozplakalo, za čo som ti tiež vďačná.
    Keď to tak zhrniem, je to veľmi krásna poviedka. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To je v poriadku, komentár ma vždy poteší. :) A som rada, že som si ho tu našla.
      Nebolo to náhodou meno Erik? Samozrejme, moje mená boli len čisto náhodné, aj keď udalosti zase až tak náhodne vymyslené neboli, len ten koniec som si prekonvertovala odpoveď, ktorú pokladám za najpravdepodobnejšiu.

      Naozaj som rada, že sa ti poviedka páčila, ja som s tým nejako ani nepočítala, že by si to niekto prečítal a ešte že by sa to páčilo, šlo mi o čisto sebecké vypísanie sa zo svojich pocitov. :)

      Odstrániť