sobota 10. januára 2015

Sľub - prológ


Tma. Verná spoločníčka zakrádajúca sa svojim pomalým krokom za dňom. Spoločne tvoria nerozdeliteľnú dvojicu. Nesie mnohé mená. Niektorí jej hovoria noc, iní zase temnota. V skutočnosti je však celkom jedno, ako tmu nazveme, vždy zostane sama sebou. Nezmení sa....


Tmu náhle pretrhne hlasný prenikavý výkrik. Čas sa spomalí a srdce zrýchli svoje tempo. Vydesene roztvorím oči a ruku si priložím na hrudník, ktorý sa dvíha o niečo rýchlejšie než normálne. Prsty roztiahnem do vejára a cítim, ako mi búši srdce.
Hľadím do tmy a načúvam tichu, ktoré pomaly prerušujú rozrušené výkriky.
„Čo to bolo?“ začujem otázku a ruku, ktorú mám ešte stále položenú na hrudi presuniem na svoje ústa. Cítim svoj teplý dych. Pomaly sa upokojujem. Nič sa predsa nestalo. Bol to len jeden hlúpy sen. Jeden z mnohých hlúpych snov, aké sa mi v poslednej dobe veľmi často snívajú. Veď aj je pravdou, že sa veľmi často budím takýmto spôsobom.
Dvere sa so slabým vŕzganím roztvoria. Do miestnosti náhle prenikne svetlo a zasiahne moju maličkosť. Voľnou rukou si zacloním oči a pretočím sa na posteli na bok. Respektíve mala som to v pláne, ale akosi som si to nevypočítala. S ľahkosťou kameňa padajúceho na dno mora spadnem z postele. Bolestivo si udriem hlavu. „Au.. au..“
„Misaki,“ ozve sa osoba, ktorá spôsobila môj šok zo svetla. Akýmsi záhadným dôvtipom, ktorý sa u mňa zrazu objavil, si domyslím, že sa mi neposmieva. Dokonca v hlase začujem náznak obavy a otázku: „Čo sa stalo?“ Tá však zostáva nevyslovená.
„Som v poriadku,“ poviem rýchlo a snažím sa postaviť na nohy. Stále som však trocha mimo.
Prikročí ku mne a ja vo svetle mesiaca zahliadnem jeho tvár. Jeho ruka sa žiadostivo načiahne ku mne.
„Dobre,“ napriek tomu, že jeho ruku neprijímam, schmatne ma za tú moju a pomôže mi vstať.
„Ďakujem,“ šepnem a jemne vymaním svoju ruku z jeho zovretia.
„Možno by pomohlo, ak by si o svojich problémoch hovorila aj s ostatnými a nenechávala si ich pre seba,“ znejú nasledujúce slová. Nadychujem sa, že mu odpoviem, čo si skutočne myslím, no...
„Kapitán! Máme problém, pláva k nám neznáma pirátska loď a zdá sa, že chcú zaútočiť!“
Ach áno, zabudla som sa zmieniť. Nachádzame sa na palube pirátskej lodi, ktorá sa už nejaký čas plaví po morských hladinách a vyhľadáva dobrodružstvá. Osobne sa na nej nenachádzam priveľmi dlho, no za ten čas, čo som na palube sa toho veľa udialo. Človek nikdy nevie, čo sa prihodí. Ako napríklad aj teraz.
„Porozprávame sa neskôr, teraz ma ospravedlň..“ môj spoločník sa prudko vystrie, otočí a zamieri von z miestnosti. Zostávam sama.
Zakážem si znova sa zložiť na zem. Vykročím dopredu a vyjdem von z kajuty. Zabuchnem za sebou dvere. Pozriem sa najprv naľavo, potom napravo. Sledujem našu posádku, ako sa presúša po lodi. Každý zaujme svoje miesto. Len ja stojím stále pred dverami a hľadím ako tupec.
„Otočte loď doprava, pripravte delá, rozhodne sa im ubránime!“ načúvam kapitánovým príkazom.
Strasiem sa, keď neďaleko miesta, kde stojím dopadne so šplechotom bomba do vody. Zasiahne ma slaná spŕška a ja sa konečne spamätám a vykríknem.
„Vie táto ženská aj niečo iné ako len kričať?“ ozve sa ktosi z posádky. Hm, dnes v noci som asi príliš bezmocná. Kdesi v diaľke začujem zvuk akoby sa rozbíjalo sklo. Ide to z našej paluby? Začudujem sa a uvoľním priestor chlapcom, aby sa presunuli do predných priestorov lode, ktorá sa medzičasom otočila správnym smerom a náš útok teda môže započať.
Prebehnem na čelo lode a zahľadím sa pred seba. Pomaly sa rozvidnieva, slnko pomaly vykúka za horizontom a poskytuje pocit romantiky...
Znova neďaleko mňa dopadne bomba a ja sa strhnem zo zamyslenia.
„Máme ich!“ zvolá naraz takmer celá posádka natešene. Slabo sa usmejem a nakloním sa trocha cez zábradlie lode a zahľadím sa na morskú hladinu, ktorú rozráža čelo našej lode.
„Nebojíš sa, že spadneš?“ ozve sa za mojim chrbtom a čiasi ruka dopadne na môj chrbát. Šok spôsobí, že sa nakloním o niečo viac dopredu a naozaj sa takmer prepadnem cez palubu.
„Čo to robíš?!“ naštvane sa otočím na vinníka a bojovne sa zahľadím do jeho očí.
Jeho pobavený výraz ma rozhodí ešte viac. „Ešte sme nedokončili náš rozhovor...“ sledujem kapitánove červené vlasy, ako povievajú v slabom vánku. Prezerám si jazvy na jeho oku a hodnú chvíľu uvažujem nad tým, ako by som mala zareagovať. Vyzerá, že jeho nálada sa po boji s neznámymi pirátmi značne vylepšila.
„Nie si hladný?“ spýtam sa ho a slabo sa pritom usmejem. Jeho nálada býva veľmi často nákazlivá. Zostať pri ňom zamračená je takmer nemožné, preto to veľmi rýchlo vzdávam.
„Vieš, že tvoje jedlo nikdy neodmietnem...“ pokýva hlavou.
„Ale prestaň Shanks, na svete je milión kuchárov, ktorí varia omnoho lepšie, než ja..“ zarazím ho a odvraciam sa mu chrbtom. Zahľadím sa dopredu.
„To síce môže byť pravda, ale ani jeden z týchto kuchárov nevarí na mojej lodi..“ zacítim jeho ruku na hlave. Som si istá, že ak by o druhú ruku neprišiel pri záchrane svojho priateľa, aj tá by si našla niekde svoje miesto.
„Hádať sa s tebou zjavne nemá význam,“ podotknem a vyberiem sa do kuchyne.
„Tak to máš pravdu..“ začujem ešte prv, než sa za mnou zatvoria dvere. Pane bože, človek si na tejto lodi ešte poriadne užije. Sťažka vydýchnem a začnem si pripravovať všetky potrebné veci.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára