sobota 24. januára 2015

Sľub - 2. kapitola

Už pár dlhých dní sa len tak bezúčelne plavíme morskými vodami a nechávame sa unášať bez toho, aby sme vedeli kam máme vlastne namierené. Kapitán sa rozhodol, že tentoraz poputujeme bez toho, aby sme si vopred určili nejaký smer. Neviem, či to bol akurát najlepší nápad, keďže človek nikdy nemôže vedieť, kam vietor loď zavedie, ale budiž, je to jeho rozhodnutie.
Zhlboka sa nadýchnem a nakloním sa trocha viac cez zábradlie. Do nosa mi udrie silná morská vôňa. Cítim, ako sa mi na tvári rozťahuje široký úsmev. V podstate milujem, keď sa len tak plavíme. Ale teraz sa mi zdá, že už dlho sa nič nedialo.



“Bavíš sa dobre?” ozve sa hlas vedľa mňa a na chrbte zacítim prudký úder. Ruky, ktorými sa podopieram nevydržia nápor a pošmyknú sa. Dostanem náraz do žalúdka, čo mi na dobre dlhú chvíľu vyrazí dych. Keď ho znova naberiem, otočím sa na svojho spoločníka a hodnú chvíľu si ho premeriavam. “Čo je?” spýta sa, keď si konečne uvedomí, že sa nemám k odpovedi.
“Nič zvláštne,” prehovorím potichu a rukou sa chytím na mieste, ktoré dostalo riadnu ranu. Zhlboka sa nadýchnem a dodám: “Deje sa niečo?”
Sledujem, ako sa jeho ruka pomaly dvíha a prsty sa zabárajú do jeho vlasov. Pár minút sledujem, ako sa škriabe na hlave. Keď už pomaly začínam strácať trpezlivosť, prehovorí: “Mno, povedal by som, že okrem toho, že loď sa chystá zakotviť pri ostrove, ku ktorému sa každú chvíľu dostaneme, je všetko po starom. Prečo sa zaujímaš?”
“Mno, okrem toho, že potrebujem doplniť zásoby, aby ste mali z čoho žiť, moje nohy už dlho nestáli na stabilnej pôde, takže toto je pre mňa podstatná informácia. Kde je kapitán?”
“Niekde vpredu a teší sa, že sa blížime k brehu..” po týchto jeho slovách sa zvrtnem a vyberiem sa preč. “Počkať, kam máš namierené?” počujem jeho otázku.
“Musím sa prezliecť, keď pristaneme pôjdem nakupovať, aby ste mali čo jesť, ale o tom som už hovorila,” odpoviem na jeho otázku a potlačím v sebe nutkanie podotknúť ešte niečo štipľavé na záver.
“A to chceš ísť sama?”
“Spoločnosti mám na tejto palube počas plavby viac než dosť, nemyslíš?”
“To je pravda, ale nevieš čo sa ti môže na ostrove prihodiť..”
“Rozhodnutie či budem sama necháme na kapitánovi, čo povieš?” jemne sa naňho usmejem a zastavím sa pri kajute, ktorá mi bola pridelená pri nástupe do posádky. Skôr než môj spoločník stihne čokoľvek ďalšie povedať, otvorím dvere. V rýchlosti mu zamávam na rozlúčku a vkĺznem do svojho osobného priestoru. Zavriem za sebou dvere a rozhliadnem sa po miestnosti, v ktorej sa nachádzajú rozličné veci, no hlavne tie, ktoré mi pomáhajú zlepšovať sa v tom, čo ma baví asi najviac - varenie.
Prikročím ku jednej zo skríň a roztvorím ju. “Zišlo by sa mi už aj nejaké nové oblečenie,” skonštatujem v tichosti, ako si tak prehliadam repertoár oblečenia. Niektoré už nevyzerá ani zďaleka tak dobre ako na začiatku. Podarí sa mi nájsť vyhovujúce šaty, ku ktorým si vyberiem jednoduché topánky, v ktorých sa budem vedieť pohybovať po súši.


“Počul som, že sa chystáš na nákupy…” zdá sa, že správy sa v tejto posádke šíria naozaj veľmi rýchlo. Ani sa nemusím veľmi vyzvedať od koho sa to kapitán dozvedel, stačí mi jediný rýchly pohľad.
Zastrčím si jeden neposlušný prameň vlasov za ucho a prikývnem. Aj tak by som sa ho na to bola spýtala.
Sledujem ako si siahne kapitán do vrecka a čosi z neho vytiahne. “Poď kúsok sem, niečo ti dám..” vyzve ma a ja pristúpim o pár krokov dopredu. Jeho ruka sa vystrie mojim smerom a keď roztvorí svoju dlaň rozoznám malý Den Den Mushi komunikátor. Potichu vzdychnem: “To si naozaj všetci myslíte, že sa dostanem do nejakých problémov?”
“Nemysli si, že ti nedôverujeme, ale ani ty nemôžeš vedieť, čo sa ti prihodí, takto je to istejšie, všetci budeme pokojnejší a môžeš behať po meste sama, nemusíš chodiť s nikým.. ale keby sa ti niečo stalo, rozhodne zavolaj..” hľadí mi priamo do očí a ja sa neodvažujem odvrátiť pohľad. Je pevný a odhodlaný. Viem, že nemá zmysel namietať. Načiahnem sa a vezme si malý Den Den Mushi.
“Zavolám..” pokývam hlavou.
“Spustite kotvy!” zavelí kapitán a na tvári sa mu roztiahne úsmev. “Neskôr sa tu všetci stretneme…” pri týchto slovách sa nám znova stretnú pohľady. Pokývam hlavou a rozhliadnem sa. Zmapujem si situáciu v prístave, v ktorom sme sa ocitli a zoskočím dolu z lode. Dopady nikdy neboli mojou silnou stránkou a preto nie je žiadnym prekvapením, že takmer spadnem do vody.
“Hlavne to preži kým sa dostaneš do mesta..” počujem Shanksovo podpichovanie zhora.
“Ešte som nespadla!” hájim sa a uhladím si vlasy. Začujem jeho smiech a do tváre sa mi nahrnie červeň. V duchu počítam asi trikrát do desať. Keď dokončím posledné počítanie vykročím smerom do mesta.


Skláňam sa pri regály s koreninám a vyberám z nich tie, ktoré používam do svojich jedál.. čiže skoro všetky.
“Počul som, že sa tu vylodili nejakí piráti..” začujem akýsi rozhovor… Spozorniem…
“Áno, videl som ich loď v prístave.. sú to vraj piráti Červenovlasého kapitána..” odpovie ktosi.
“Takže je to pravda..” prvý hlas.
“Ktovie na čo sa chystajú, mali by sme o tom informovať ostatných” zapojí sa tretí hlas. Potichu vzdychnem a vystriem sa a s plnými rukami prejdem k predavačovi, pričom sa dôkladne rozhliadam po obchodíku. Postrehnem niekoľkočlennú skupinku ľudí neďaleko miesta, kde som sa ešte pred chvíľou nachádzala. Nepozerám sa na nich dlho, niekto by si to mohol všimnúť… ale za ten čas, čo si ich prehliadam, ich spočítam. Celkovo ich je šesť a vyzerajú naozaj čudne. Dúfam, že to nie sú žiadny lovci odmien alebo niečo na ten štýl.
“To všetko si beriete, slečna?” spýta sa  ma milým hlasom predavač.
“Samozrejme..” usmejem sa a za všetko zaplatím. Zbalím sa do batohu. Zámerne zdržiavam a po očku sledujem skupinku, ktorá sa roztrúsila po obchode. Koho mohli myslieť tými ostatnými? Žeby to naozaj boli lovci odmien, ktorí sa chystajú prepadnúť našu loď? Kým nemám istotu, nemala by som robiť poplach, ale rozhodne mi na nich niečo nesedí.
“Hej, dievčinka..” osloví ma jeden z nich zrazu, “teba som tu ešte nevidel..si tu nová?” Opatrne zatvorím batoh a otočím sa na osobu, ktorá ma oslovila. Zahľadím sa do očí mohutnému chlapovi s tvrdým pohľadom. Som si istá, že sama by som proti nemu nemala najmenšiu šancu.
“To snáď vidíte..” jedno rameno si prehodím na plece a siahnem do vrecka šiat a nahmatám komunikátor. Napätie sa trocha uvoľní, keď viem, že ho mám pri sebe.
“Nepatríš náhodou k Červenovlasým?” prižmúri oči a pristúpi ku mne o krok bližšie.
“Máš na mysli Shanksovu posádku?” spýtam sa a v duchu začnem odriekať modlitbu.
“Mne je celkom fuk ako sa ten pirát volá, tak áno alebo nie?”
“Hej, Fredy, myslíš, že by vedela, ako sa volá keby nebola v posádke?” spýta sa druhý.
“Prepáčte, ale ja som sa sem neprišla zdržiavať takýmito rozhovormi, prišla som sem nakúpiť, dosť sa ponáhľam..” poviem rýchlo, obídem oboch mohutných chlapov a vyhnem sa ruke, ktorá sa ma snaží zastaviť pred odchodom a vykĺznem z obchodu. Keď som vonku a cez okno mám možnosť ako sa tvária, vyplazím im jazyk a vytiahnem Den Den Mushi.


“Netrvalo ti dlho dostať sa do problémov..” ozve sa druhá strana chvíľu po tom, ako sa s ňou skontaktujem.
“Nie je to celkom tak..” otočím sa, aby som skontrolovala, či ma náhodou neprenasledujú. Chrbát mám čistý, no pre istotu si dávam pozor.
“Tak čo sa deje, Misaki? Chýbam ti snáď?”
“Dalo by sa to tak povedať..” trocha spomalím krok a snažím sa dýchať zhlboka. Obzriem sa za seba a hodnú chvíľu si prehliadam ulicu, ktorú som prešla,kým sa uistím, že za mnou nikto nie je. Keď sa však otočím čaká ma šok. Prudko do niekoho narazím a bola by som spadla, ak by ma nezachytil.
“Hej, hej, hej.. mala by si si dávať pozor kam šliapeš slečinka..” Ten hlas…. kedy sa to stalo?
“Misaki? Si tam ešte?” začujem Shanksov hlas z komunikátora. V tom šoku by som bola aj zabudla, že som s ním predtým viedla rozhovor. Pozriem sa hore, priamo do očí muža, s ktorým som ešte pred pár minútami viedla rozhovor v obchode a pred ktorým som vlastne utiekla. Kde sú ostatní? Uvažujem a rozhliadam sa po okolí.
“Takže si z pirátskej posádky..” obviní ma bez známky pochybností.
“Spravila som vám snáď niečo?” spýtam sa a kdesi uprostred sa mi zlomí hlas.
“Na pár ľudí z tvojej posádky je vypísaná celkom slušná odmena, rád by som vedel, ako veľmi im záleží na tvojom živote..” rukou sa načiahne mojim smerom. Stihnem včas ustúpiť a znova ho podleziem. Tentoraz je moja výška tak trocha výhodou. Nemám rada boje, ale keď na ne príde snažím sa spraviť všetko, čo mi moje sily dovoľujú.
“Ak si myslíš, že utečieš tak ľahko, tak to si na omyle..” počujem jeho vyhrážky, no napriek tomu sa rozbehnem. “Shanks… si tam ešte?”
“Čakám len na tvoju odozvu, kuchárka..”
“Pomôž mi..” poviem prosebne a postrehnem pohyb po svojom boku. Pane bože, prečo sa ja vždy dostanem do takejto situácie? Vždy keď si už poviem, že si dám pozor, prihodí sa niečo s čím nepočítam. V rýchlosti zisťujem, kde sa nachádzam. Nie som ďaleko od prístavu, no pri mojom šťastí sa mi nepodarí dostať sa k našej lodi, kde by som sa schovala do bezpečia. Srdce mi prudko bije a snažím sa vymyslieť nejaký stratégiu. Predpokladám, že sa rozmiestnili všade okolo mňa, takže monitorujú každý pohyb, ktorý spravím. Ak teda nejaký spravím. Prudko zastavím a rozhliadnem sa okolo seba. Napravím si batoh na ramene.
“Chvíľu vydrž…” počujem Shanksa a ďalej sa ozve už len Den Den Mushi, keď mi oznámi svojim typickým zvukom, že hovor bol ukončený. Odložím komunikátor zase do vrecka a rozhliadam sa okolo seba. Zdá sa, že zopár ich je na streche a niektorí sa skrývajú kdesi v postranných uličkách. Cítim na sebe ich pohľady, viem, že tam sú. V diaľke znova zahliadnem akúsi postavu. Zahliadnem sa. Zase on. Určite sa nemýlim.
“Takže si konečne pochopila, že si obkľúčená..” prehovorí. Prebodávam ho chladným pohľadom a snažím sa prikázať svojmu srdcu, aby spomalilo tempo. Shanks predsa povedal, aby som chvíľu vydržala. Pokoj… pokoj… hlavne pokoj…. Funguje to, už som celkom pokojná… zrazu mám pocit akoby moje srdce prestalo biť úplne. Zatajím dych a načúvam. “Aspoň si trocha zakrič, nech tvoja posádka vie, že prichádza o člena..” s tichým šepotom sa ku mne zohne, keď už stojí priamo pri mne.


“Vy nemáte žiadne právo takto sa rozprávať s takým krásnym stvorením..” ozve sa odkiaľsi čísi hlas. Nespoznávam ho, ale povedala by som, že odpútal mužovu pozornosť. Chlap sa vystrie a obráti svoju pozornosť iným smerom.
“Ako sa opovažuješ určovať mi to, na čo právo mám a na čo nie?” zrúkne mohutným hlasom a mňa strasie. Srdce sa mi znova rozbúši a opatrne vykuknem spoza jeho širokého chrbta. Oproti mužovi stojí chalan o niečo viac vyšší ako ja. Jeho útlučká postava silno kontrastuje s mužovou silnou postavou. Koľko môže mať rokov? Určite nie viac ako ja. Ofina cez oko, blond vlasy… tvrdý pohľad. Prečo sa ma vlastne zastáva?
“K ženám sa treba správať s láskou..” prehovorí a keď mu pohľad padne na mňa, niečo sa zmení.
“Hm?” ja to už fakt nechápem.
“Ženy sú víly, ktoré prišli spríjemňovať tento svet, preto by sme sa k nim mali správať s úctou a obdarovávať ich láskou..”
“Čo..?” spýtam sa sama seba potichu.
“Zavri si už hubu, mne nebudeš určovať, ako sa mám správať k niekomu, kto je členom pirátskej posádky. Nezáleží mi na tom či je to žena alebo chlap!” muž sa prudko otočí a schmatne ma prudko za ramená. Trocha to zabolí, ale zatnem zuby a nevydám ani hláska, pretože viem, že on túži po tom, aby som kričala. Nedoprajem mu tú radosť. Za chvíľu sem dorazí Shanks.
“Toto oľutuješ..” počujem chlapca.
“Si z jej posádky?!” osopí sa naňho.
“To stačí chlapče, máš moju vďaku. Prenechaj to nám..” síce nevidím, čo sa deje, pretože ten odporný chlap ma neustále drží, ale ten hlas by som spoznala vždy.
“Vedela som, že ma nesklame..” zašepkám a usmejem sa. Ovzdušie sa celkom zmení. Cítim, ako mužovo zovretie slabne a pomaly spúšťa ruky z mojich ramien. Pozriem sa naňho a vidím, že ho obchádzajú mdloby. “Toto je normálna reakcia na nášho kapitána..” podotknem výsmešne a odstúpim od neho o hodný kus, skôr než dopadne na zem v bezvedomí.
“Ani som sa ho nedotkol..” uškrnie sa kapitán, na ktorého mám teraz výnimočne dobrý výhľad, pri pohľade na bezmocnú horu svalov ležiacu na zemi pri mojich nohách. “Nakúpila si si všetko potrebné, Misaki?”
“Misaki? Aké príznačné meno…” začujem blondiaka. Uškrniem sa.
“Ani by som nepovedala,” pobavene zavrtím hlavou a vyberiem sa k Shanksovi. “No, keď už poznáš moje, smiem sa spýtať na tvoje, záchranca?”
“Moje meno je Sanji, ale v pohode mi hovor princ..”
“Postačí Sanji..” jemne sa usmejem a pozriem sa na Shanksa a potom znova na Sanjiho, “rada ťa spoznávam.” Znova sa pozriem na Shanksa. “Tá tvoja chvíľa trvala celkom dlho,” poviem s výčitkou v hlase.
“Hlavné je, že som stihol zabrániť najhoršiemu..” tvári sa stále rovnako. Potichu vzdychnem a sklopím pohľad.
“Prepáč za problémy… “ ospravedlním sa.
“Podstatné je, že si v poriadku.. teraz, keď máme zásoby, môžeme sa vybrať do Baratie, kde pobudneme asi tak týždeň a zrekreujeme sa..”
Baratie je morská plávajúca reštaurácia, v ktorej mám vraj podstúpiť svoj kurz, ako som sa dozvedela. Narodeninový darček sa mi teda čoskoro splní.
“Počkať, vy máte namierené do Baratie?” ozve sa blondiačik.
“Tak nejako.. problém?”
“Ja som kuchár z Baratie..”
“Taký mladý?!” vyhŕknem.
“Sama máš osemnásť, Misaki..”
“Veď preto sú moje jedlá celkovo nič moc..” zavrtím hlavou a premeriam si blondiaka. “Nechcel by si sa zviezť?” navrhnem mu bez váhania.
“Kto ti dovolil pozývať na našu palubu cudzích ľudí?!” vyhŕkne vzápätí Shanks  skôr, než sa stihnem uhnúť, zasiahne ma jeho ruka do hlavy.
“Au…. ale však máme spoločnú cestu..” vzdychnem.
“Nerob si starosti, ja sa mám ako dostať späť..” usmeje sa na mňa.
“Netrep somariny, pôjdeš s nami..” rozhodne Shanks. Prečo som teda dostala po hlave, keď nakoniec ho s nami aj tak berie? Ja to nikdy nepochopím. Potichu vzdychnem.
“Máš všetko, čo potrebuješ?” pozriem sa na Sanjiho.
“Isteže..” rozžiari sa.


“Tak teda… ideme!” rozhodne Shanks a vyberie sa na odchod.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára