pondelok 17. novembra 2014

Byť milovaná a milovať

Vždy som chcela byť milovaná. Nehľadiac na to, ako opovržlivo som bola schopná hľadieť na zamilované páriky na ulici či (nebodaj aj tam!) v hromadnej doprave. Tieto páriky ma vždy dokázali vytočiť do krajnosti. Veď predsa: Ako si dovoľujú takto pohoršovať spoločnosť? Cítila som sa vždy trápne aj za nich.

A teraz by bolo na čase prejsť k realite. V skutočnosti som totiž za všetky tieto svoje zlostné myšlienky a názory schovávala svoje skutočné pocity ktorým som sa snažila tak dôkladne zabrániť. Veď ja predsa nepotrebujem niečo takéto dávať najavo. Aká je však skutočnosť? Áno, potrebujem a v skutočnosti som týmto párikom na ulici či v hromadnej doprave neskutočne závidela ich šťastie. V čomže to vlastne mali šťastie? Či už ich vzťahy boli trvalejšieho charakteru alebo len takého toho takzvaného úletového, dokázali byť v danej chvíli šťastní, oči mali len jeden pre druhého a dávali všetkým naokolo najavo svoju lásku.

Čo som týmto všetkým chcela vlastne povedať? Aký zmysel majú nezmyselné slová, ktorým možno niekto nezainteresovaný nepochopí? Jedine a jedna vec je tá, po ktorej v poslednej dobe túžim. Chcem byť milovaná a chcem milovať. Chcem, chcem a chcem. Ja viem, že som sebecká, lenže o čom inom je dnešný svet, než len o sebeckom zmýšľaní jedincov prebývajúcich na tejto planéte?

Človeka postupom času prestáva baviť pomáhať druhým zamilovaným dvojiciam k tomu, aby sa dali dokopy a neskôr im pomáhať, keď sa hádajú. Je to ako neustále balansovať na hranici ich lásky a svojej neistoty. Na jednu stranu im to človek želá, no na druhú si hovorí: "Mať tak ich šťastie a lásku." Časom to človeka prestane baviť a tak, keď sa mu ozve niekto ďalší s citovými záležitosťami, rozhodne sa zatajiť sa a tváriť sa, že neexistuje... (STOP!) Možno to tak naozaj u niekoho funguje, ale ja nie som typ človeka, ktorý by sa len tak bezdôvodne dokázal zatajiť pred svojimi kamarátmi. Rada ich vo všetkom podporujem, rada sledujem ich pokroky a zmeny v názoroch. Preto som veľmi rada, ak si konečne nájdu svojho partnera a ja ich nejako môžem podporiť, keď sú na tom najhoršie. Nezáleží mi pri tom na svojich pocitoch, ale pravdepodobne by malo, pretože čím ďalej, tým viac si začínam myslieť, že ja to nikdy nezažijem, že takéto niečo je len pre druhých a ja tu vždy budem len také piate koleso na voze. Taká rezerva, opora, keby sa niečo stalo, ale väčšinu času vždy len nepotrebný kus, ktorý aj keby tam nebol, všetko by sa to nejako vyriešilo.

Akosi sa nedokážem správať tak sebecky, že by som si niekoho vyčlenila len pre seba bez toho, aby som sa ho spýtala na jeho názor. Každý mi hovorí, že to nejako dokážem, že ja si niekoho nájdem, ale skutočnosť je taká, že sa strašne bojím začať milovať a dávať svoju náklonnosť niekomu najavo. Je to trocha dlhý príbeh, prečo tomu tak je a, okrem iného, tiež často podlieham názoru, že nie som hodna takéhoto citu. Znie to ako zo zlého románu, však? Aj ja si to myslím, ale ja si tieto slová nehovorím preto, že si chcem dokázať, že všetko nakoniec dobre dopadne, ja týmto slovám, mnohokrát bohužiaľ, naozaj verím.

V skratke, som zo svojich pocitov a myšlienok naozaj cvok a sama celkom neviem, čo v skutočnosti cítim a čoho som schopná. :)

Pre tých, ktorí sa dopracovali až sem a pochopili aspoň polovicu napísaného v tomto článku, 
Vaša ARNFaJ


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára